Výkonnosť žiaka určujú dva faktory. Vnútorný – schopnosť učiť sa a vonkajší – podmienky prostredia (škola, rodina a pod.). Schopnosť učiť sa je kapitál žiaka a žiaci tvoria kapitál školy. Od schopnosti a metód školy závisí na koľko percent tento kapitál zúročí. Dobrá škola dokáže, aby žiak využíval svoje schopnosti na viac percent. Podobne ako dobrá banka môže poskytnúť o 1% lepšie úroky. Ak máme kapitál 100 € , tak to je 1 €. Ak je kapitál milión, tak je to 10 000. Však ani banka, ani škola nám kapitál neznásobí. Kapitál si dokáže zvyšovať iba každý sám. Schopnosť učiť sa si človek buduje od narodenia každodenným životom v súčinnosti so zdedeným kapitálom génov. Prváčik príde do školy s kapitálom 100 a s rovnakým kapitálom aj po desiatich rokoch z nej odchádza a všetci sa tešia z 20 až 60 percentného výnosu. Že by sa mohol každoročne znásobovať samotný kapitál, to nejak nikoho nevzrušuje.
Je zaujímavé, že 99% energie spoločnosti ide na podporu vonkajšieho faktoru. Zvyšovaniu schopnosti žiaka sa venujeme len mimochodom. Prečo je to tak? Závisí to od veľa vecí a o väčšine z nich nemáme zatiaľ tušenie. Ale aspoň dve sú už evidentné.
-
Schopnosť učiť sa, nemožno ovplyvňovať formálne, ale len aktívnou činnosťou, ktorá dokáže vyslať do mozgu dostatočne silné vnútorné podnety. Psychologické a pedagogické metódy sú v tomto smere málo účinné, lebo sú zamerané na vedomé (umelé) učenie sa. Mozog si však vytvára schopnosti len skutočnou (prirodzenou) cestou.
-
Výsledky pôsobenia vonkajšieho faktora sú badateľné v reálnom čase. Pri správnej motivácii žiaka, je odozva okamžitá. Výsledky pri zmene vnútorného faktora sa dostavujú oneskorene. V časovom horizonte, ktorý naše vedomie nie je schopné postrehnúť. Ak si kúpime nový výkonnejší a rýchlejší počítač alebo mobil, tak prvé dni budeme pri práci ešte pomalší ako so starým. Musíme najskôr náš mozog naučiť to nové používať. Podobne ak nastane v schopnostiach žiaka učiť sa, kvalitatívny skok, tak sa jeho pracovné štruktúry mozgu musia v praxi naučiť využívať nové databázy a programy pre praktickú aplikáciu. To trvá priemerne pol roka. Naopak v prvých dňoch je badateľné zníženie výsledkov. A to dokáže odradiť.
Pre zvýšenie schopnosti žiaka učiť sa, už máme činnosti, ktoré sa prakticky osvedčili a potvrdili vedeckými výskumami: šachovú hru a žonglovanie. Tieto činnosti vhodne využité sú zatiaľ jediným prostriedkom pre znásobenie kapitálu žiaka a teda aj kapitálu škôl pri zlepšovaní výchovno-vzdelávacích výsledkov. Naša agentúra sa venuje propagácii šachu detí a pri tom mimochodom rozvíja schopnosti žiaka učiť sa.
Dokáže školstvo viac ako „hrať 4. ligu“ ?
Už dlhé roky sa pedagógovia snažia, aby škola akceptovala prirovnanie „Žiak nie je nádoba do ktorej nalievame vedomosti“. Snažia sa samozrejme márne, lebo škola a to nie len klasická, ale aj školy alternatívne fungujú práve nalievaním vedomostí do žiakov. A okrem toho, je toto prirovnanie jednak statické a hlavne negatívne – diagnostikuje, čím žiak nie je.
Úlohou školy je naučiť žiakov predpísané učivo. Používajú sa rôzne vyučovacie metódy, aby čo najviac žiakov dosiahlo, čo najlepšie výsledky. Priestor úspešnosti tohto snaženia má však hranicu, ktorou sú schopnosti žiaka učiť sa.
Chceme pomôcť školám tento priestor zväčšiť. A to zlepšením všeobecnej schopnosti žiaka na učenie.
(Pozri:
Príloha 1 Čo bráni školám dosahovať lepšie výsledky?)
Máme pre žiaka model, ktorý je dynamický a pozitívny. Prirovnajme žiaka k ligovému hráčovi športového klubu a umenie učiť sa k schopnosti zvládať niektorú športovú činnosť ako plávanie, hokej, tenis a pod..
Akú ligu športový klub hrá, závisí od toho, akých má hráčov. Ak má výkonnostne iba slabších hráčov, tak sa do extraligy nedostane. Klub má len organizačné možnosti a v rámci toho pripravuje účasť v súťaži a vytvára podmienky pre hráčov a ich výkonnostný rast. Góly ale nedáva ani športový zväz, ani výbor klubu ani tréner. Na základe predstáv o žiakovi ako nádobe sa nám to nebude pozdávať, ale v skutočnosti vyučovacie výsledky školy tiež závisia len na tom, akých má škola žiakov. Ak máme dobrých žiakov, tak aj škola dosahuje dobré výchovno-vzdelávacie výsledky. Neplatí to ale naopak. Je fatamorgánou myslieť si, že škola s dobrými učiteľmi a podmienkami vychová aj dobrých žiakov. Takáto škola síce umožňuje žiakom lepšie využiť pri učení ich schopnosti, ale samotné schopnosti žiakov nezmení.
Napríklad hokejový klub získava výkonnostných hráčov nákupom a tréningom. Základným tréningom je proste hokej hrať. Tým sa dá najlepšie získať základná výkonnosť a môžeme už byť úspešní v štvrtej lige, ale to je tak všetko. V extralige už väčšinu tréningového času zaberajú cvičenia na posilnenie rúk, nôh, postrehu, schopnosti vyhnúť sa bodyčeku súpera a stovky ďalších špeciálnych cvičení na zdokonalenie jednotlivých schopností hráčov.
Škola si dobrých žiakov nemôže nakupovať a žiaľ ani si ich nedokáže vychovať tréningom. Schopnosti žiaka sú rozvíjané len pri učení, preto ostávajú na základnej úrovni a školy „hrajú o umiestnenie v štvrtej lige“. Učiteľ síce trénuje žiaka matematiku, zemepis, ale nie učenie sa. Vzhľadom na učenie nemožno učiteľov prirovnať k športovým trénerom, ale k rozhodcom. Učitelia len riadia učenie, tak ako rozhodcovia riadia hokejový zápas. A hráči hrajú ako vedia, podľa svojej výkonnosti – tú rozhodcovia nedokážu ovplyvňovať. Rovnako učiteľ má za úlohu naučiť žiakov príslušné učivo, slabším žiakom (menej výkonnostným v učení) pomáha doučovaním, rôznymi pomôckami a metódami, ale všeobecnú schopnosť učiť sa u žiakov neovplyvňuje (viď príloha 1).
Prváčika trénujeme na učenie asi tak, ako keď neplavca hodíme do vody a ak sa naučí plávať tak len štýlom „psíčka“, ak sa topí, dáme mu záchranné koleso. Že existujú aj iné plavecké štýly - to mu neprezradíme, lebo ich sami nepoznáme. Aj my sme sa len prepsíčkovali cez maturitu a štátnice až do súčasnosti.
Našťastie (alebo nešťastie) je schopnosť učiť sa všeobecnejšia než schopnosť plávať a rozvíja sa už od narodenia v bežnom živote. Teda prvák už nie je v učení úplný neplavec - psíčka už vie. Škoda len, že pri tom ostane obyčajne celý život. Rôzne detské hry a rôzne životné skúsenosti vytvárajú aj rôzne výkonných žiakov v učení, ale v určitej miere aj vo všetkých špeciálnych oblastiach a teda aj v plávaní. To, že niekto po hodení do vody začne plávať a niekto sa topiť, závisí len od schopnosti jedinca, ktoré si už v minulosti pri svojich hrách a iných činnostiach vypestoval.
Úlohou školy je, aby žiaci preplávali do ďalšieho ročníka v časovom limite, kto nestíha, toho ťaháme záchranným lanom alebo ho z motorového člna postrkujeme veslom. Niekedy sa objaví žiak, ktorý má výnimočný talent na učenie a náhodou sa mu podarí učiť sa „kraulom“, hneď dostane po ruke aby ju vysoko nevystrkoval. Ak začne plávať znak, myslíme, že sa ulieva z učenia a veslom sa ho snažíme prevrátiť. Výsledky v učení sa nedostavujú okamžite. Keď sa oneskorene, až po spacifikovaní žiaka prejaví posun „kraulových alebo znakových záberov“, iba nás to mylne utvrdzuje, že sa zlepšil po našom zásahu.
Nestálo by za námahu venovať trochu času aj priamemu tréningu pre zdokonalenie všeobecnej schopnosti žiakov učiť sa? Samozrejme nie preto aby školy súťažili, alebo sa chválili prvou ligou. Musíme však brániť žiakom, ľahšie, rýchlejšie a dokonalejšie sa učiť?
Všetkého moc škodí. Žiaci majú učenia moc a tréningu nula. Ak škola využije na učenie 90% svojho času a 10% pôjde na tréning, tak jej výchovno- vyučovacie výsledky sa zlepšia, lebo kapitál školy sa zvýši (podľa môjho skromného odhadu aspoň o 200%). To čo sa štvrtoligový žiak učí dve hodiny, druholigový zvládne za pol hodiny a dôkladnejšie.
Pre rozvoj všetkých schopností dieťaťa potrebných pri učení – pamäť, logika, tvorivosť, predstavivosť, fantázia, zdisciplinovanie myšlienok, vytrvalosť, zdravé sebavedomie, improvizácia, výber správnych postupov, rozhodnosť atď. - existuje tréningový prostriedok - šachová hra. Podľa našich skúsenosti vyzerá, že je práve k tomu stvorená. Zistilo sa, že hráč počas partie šachu spotrebuje toľko energie ako boxer v ringu. Na rozdiel od boxu celá energia pri šachu smeruje produktívne k rozvoju rozumových schopnosti. J. W. Goethe: Šach je ihrisko pre rozum (Šach je brúsnym kameňom mozgu). Prečo nedať deťom možnosť, aby svojou námahou prinútili pracovať mozog na vlastnom sebazdokonaľovaní?
Šach má ešte ďalšiu osožnú vlastnosť. To zistil už Benjamín Franklin, keď tvrdil: Šach je prameňom morálnej výchovy. Morálne vlastnosti, ktoré sa snažia učitelia vštepiť žiakom počas celej školskej dochádzky a často márne, si dieťa vypestuje automaticky samo, len tým, že sa zdokonaľuje v šachu.
Agentúra pre aktívne využite šachu vo výchove detí má systém, ktorý dokáže využiť šachovú hru ako tréningový proces na zdokonalovanie schopnosti žiaka učiť sa.
Podstatu tohto systému neprezradíme. Nie preto, aby sa nevyužíval, ale práve preto, aby sa využil. Nikto nedokáže prekročiť svoj tieň. Ak dáte atómovú energiu kapitalistom - vznikne Hirošima a Nagasaki, ak ju dáte socialistom - vznikne Černobyľ. Ak dáme tréningový systém škole – vznikne nový neobľúbený vyučovací predmet a po tréningu neštekne ani pes.
Američania aj Rusi mali navzájom odlišný zámer využitia atómovej energie. Jedni zabiť čo najviac Japoncov a boli vo svojom úsilí úspešní. Druhí podporiť ekonomiku, ale v prípade Černobyľu boli neúspešní. Výsledky ich rôznych snažení sú však podobné. Po zverejnení vedeckých výskumov o prospešnosti šachu pre žiakov, niektoré školy zaviedli šach ako vyučovací predmet. Výsledok takéhoto využitia atómovej energie šachu predpokladám - černobyľský.
Ak chce škola zlepšovať svoje výchovno-vzdelávacie výsledky aj pomocou lepšej výkonnosti žiakov, musí nájsť pre nich trénera a nesmie pod hrozbou Černobyľu do tréningu vnášať svoje vyučovacie metódy a predstavy.
Šach je prirodzená tréningová metóda pre rozvoj schopnosti žiaka. Jej využitie hrou je nenáročné a pri vytvorení vhodných podmienok samočinné.
Šachová hra - najjednoduchšia a najúčinnejšia príprava dieťaťa pre život.
agentúra pre aktívne využitie šachu vo výchove detí
šachová úloha
(patrik klozík, 30. 1. 2013 17:55)